V auguste 2024 sme zorganizovali klubový zájazd do Dolomitov do oblasti Cortina d'Ampezzo. Keďže pre väčšinu z účastníkov to bol prvý lezecký výjazd do tejto oblasti (a niektorí boli v Dolomitoch vôbec po prvý krát), boli sme veľmi zvedaví, čo majú tieto nádherné hory plné histórie pre nás pripravené.
Na zájazde sa zúčastnilo 8 členov klubu: Jožo Hamacek, Rasťo Biarinec, Miška Glembová, Darinka Kružliaková, Roman Žifčák, Noro Beháň, Andrej Medek a Julo Stančok.
Pondelok, 5.8.2024
V pondelok sme vyrazili v dvoch autách smerom do Cortiny d'Ampezzo cez Rakúsko južnou trasou. Časť trasy sme v rámci spoznávania nových zákutí absolvovali mimo hlavné dialničné ťahy a v podvečerných hodinách sme dorazili do nášho základného tábora v turistickej ubytovni v Borca di Cadore neďaleko Cortiny.
Utorok, 6.8.2024 - Monte Patterno
Keďže predpoveď počasia (ktorej sme v tej dobe ešte verili) nebola nič moc, rozhodli sme sa zoznámiť s oblasťou Tre Cime di Lavaredo pomerne nenáročným výstupom na Monte Patterno (2744 m), ktorý však ponúka impozantné výhľady na Tre Cime a je atraktívny tiež tým, že časť trasy vedie v tuneloch z 1. svetovej vojny. Napriek tomu, že trasa je zvyčajne dosť frekventovaná, sme absolvovali celkom pekný výstup ferratou na vrchol. Z vrcholu sú asi tie najlepšie výhľady na severné steny Tre Cime di Lavaredo. Po občerstvení na chate Rifugio Locatelli si Rasťo ešte odbehol na blízky vrcholček Sasso di Sesto (2539 m). A keďže Rasťovi sa ferrata na Monte Patterno asi zapáčila, povedal si, že pod zámienkou zabudnutých okuliarov v sedle, kde cesta odbočuje na vrchol si ju ešte aspoň čiastočne zopakuje v opačnom smere. Okuliare síce žiaľ nenašiel, ale celú trasu absolvoval v rýchlom slede 2x v priebehu jedného dňa. Potešujúce (i keď zároveň aj trochu smutné) bolo to, že počasie bolo počas celého dňa v princípe pekné a napriek predpovedi nepadla ani len jediná kvapka.
Mimochodom, ak sa chcete dostať autom na horné parkovisko pod Tre Cime, je vhodné vyraziť naozaj skoro. My sme si postáli skoro hodinu pred mýtnicou, ktorá nie je otvorená na rozdiel od niektorých informácií celodenne. Keďže počet parkovacích miest je obmedzený, cez mýtnicu pustia vždy len istý počet áut. My sme mali šťastie, ale naozaj sme sa báli, či sa dostaneme hore oboma autami, nakoľko keď prechádzalo cez rampu druhé z áut, na displeji svietilo už menej ako 10 voľných miest.
Streda, 7.8.2024 - Passo di Falzarego
Keďže predpoveď počasia (ktorej sme ešte stále verili) nevyzerala ani v stredu najlepšie, za náš štartovací bod sme si zvolili známe sedlo Passo di Falzarego (2105 m), ktoré sa nachádza západne od Cortiny. Pre tento deň sme sa rozdelili na dve skupiny.
Noro a Jožo si vybrali za cieľ lezenie na vežiach Torre Falzarego. Vyliezli dve pekné línie v západnej stene Torre Grande di Falzarego (2361 m, každá cesta cca obtiažnosti IV.-V., 4 dĺžky).
Zvyšok skupiny absolvoval výstup na Picollo Lagazuoi (2778 m). Trasa ponúka krásne výhľady na najvyšší vrchol Dolomitov - Marmoladu. Tie si môžete vychutnať hoci aj s kávou vďaka blízkej chate Rifugio Lagazuoi. Zvolili sme zaujímavý zostup historickými podzemnými tunelmi z 1. svetovej vojny. Nakoľko v tejto oblasti prebiehali počas vojny veľmi intenzívne boje, nie je tu núdza o zaujímavé miesta s touto tematikou. Dnes je to až neuveriteľné, akým spôsobom musel fungovať život a boj v týchto nádherných horách. Rasťo si v rámci oddychu stihol ešte počas dňa do denníčka pripísať aj ďalšie vrcholy v okolí a vybehol si na Cima Falzarego (2562 m) a Sas de Stria (2477 m).
Ďalší deň bez jedinej kvapky dažďa nás však utvrdil v tom, čo sme začali tušiť už predošlý deň - že predpoveď počasia v tejto oblasti musíme vnímať veľmi flexibilne a skôr optimisticky ako pesimisticky, čo nám ďalšie dni aj potvrdili.
Štvrtok, 8.8.2024 - Cinque Torri
Vo štvrtok sme sa spoločne vybrali za lezením do ikonickej oblasti piatich skalných prstov Cinque Torri. Prístup pod steny sme si uľahčili sedačkovou lanovkou, takže sme sa veľmi pohodlne dostali za pár minút z parkoviska až pod skalu. Počas dňa sme preliezli viaceré zaujímavé cesty na vežiach Cima Ovest, Torre Terza/Latina, Torre Quarta Bassa, či Torre Seconda. Cesty boli rôzneho charakteru od jendodĺžkových športových ciest až po viacdĺžkové mix-trad lezenie s občasnými postupovými isteniami a štandami. Obtiažnosť ciest sa pohybovala medzi IV-VI. UIAA.
Veľmi príjemným aspektom lezenia na Cinque Torri je blízkosť chaty Rifugio Scoiattoli, takže v rámci oddychu nebol problém odbehnúť na kávu. Rasťo pokračoval tiež v zbieraní okolitých dolomitských vrcholov a v rámci oddychu od lezenia si vybehol ešte na Nuvolau (2574 m).
Na záver dňa sme sa cestou na ubytovanie ešte zastavili v Cortine, kde už naplno prebiehajú prípravy na zimnú olympiádu, ktorá sa tu uskutoční v roku 2026. A stihli sme aj pizzu v našej domovskej dedinke Borca di Cadore. Dodnes však zostáva záhadou, prečo sú Taliani tak citliví na to, keď si niekto k jedlu objedná Fantu.
Piatok, 9.8.2024 - Sasso di Landro a Cinque Torri
V piatok sme sa rozdelili na dve skupiny. Časť z nás sa rozhodla vrátiť do oblasti Tre Cime di Lavaredo. Pôvodne sme uvažovali o dvoch variantoch na Cima Grande, ale nakoniec sme sa rozhodli pre nižší a menej známy vrchol, ktorý je súčasťou tejto skupiny - Sasso di Landro (2763 m). Julo, Rasťo a Andrej si vybrali cestu Severo-západnou stenou a Jožo s Norom cestu Severovýchodná hrana. Darinka, Roman a Miška sa rozhodli, že si zopakujú lezenie v oblasti Cinque Torri.
Už pri prístupe pod stenu Sasso di Landro cez sedlo Forcella Col di Mezza sa nám paradoxne podarilo zablúdiť a tak Rasťo vystúpil trochu neplánovať aj na Torre Lavaredo (2536 m) z južnej strany. Nakoniec sa nám úspešne podarilo dostať do prístupového sutinového žľabu pod stenu, kde bolo ale veľmi problematické identifikovať začiatok ciest. Jožo so Norom sa pokúsili o nástup do steny, ale po niekoľkých metroch sa Noro radšej vrátil, nakoľko kvalita skaly bola extrémne zlá. Skala bola drobivá, lámavá a nielen celý žľab ale aj okolité steny Sasso di Landro a Torre Comici pôsobili tak, že by tam človek dokázal holými rukami bez väčších problémov vyhĺbiť jaskyňu. Lezenie v tejto skale by bolo veľmi nebezpečné, ale vzhľadom na to, že sme boli už v hornej polovici žľabu, podobne problematický sa javil aj zostup naspäť pod severné steny Tre Cime, preto sme sa rozhodli o traverz masívu cez štrbinu Forcella Alta di Longeres (2715 m). V tomto mieste sa naša výstupová trasa spájala s normálnou (a zostupovou) cestou na Sasso di Landro označenou ako "hike" (extrem level). Výstup nás naozaj vyškolil v pohybe po nestabilnej suti, nakoľko pri pohybe hore žľabom sa celý terén kontinuálne zosúval a hrozilo aj zhodenie kameňov na členov skupiny, ktorý boli nižšie. Veľmi nepomáhalo ani naliezať do okolitých stienok, nakoľko skala bola celú dobu veľmi lámavá a nespoľahlivá. Nakoniec sa nám úspešne podarilo dostať do štrbiny Forcella Alta di Longeres. Tento výstup rozhodne nikomu neodporúčame, možno ešte tak v zime. V sprievodcovi to nie je zmienené, ale je možné, že aj vybrané lezecké cesty boli skôr zimnými líniami, keď je skala zmrznutá a spevnená ľadom. Určite nemajú veľa opakovaní a asi aj preto sme o nich našli tak málo informácií.
Rasťo mal ako jediný člen skupiny dosť entuziazmu a vystúpil ešte "normálkou" na vrcholy Sasso di Landro a Croda di Mezzo (2675 m). Jožo s Norom zatiaľ pripravili prvý zlaňák "normálkou", nakoľko terén zostupového žľabu bol síce trochu miernejší ako pri našom výstupe ale rozhodne nebol oveľa stabilnejší. Celý zostupový žľab vedie vnútrom masívu Tre Cime, kde sa človek pohybuje medzi stenami Cima Ovest, Croda di Mezzo a Croda del Rifugio. V Taliansku majú zjavne celkom vysoký level vysokohorských turistov, nakoľko žľab je prerušený viacerými skalnými stupňami, ktoré je potrebné prekonať lezením v 3-4 stupni obtiažnosti, my sme ich pri zostupe prekonali zlanením, nakoľko obchádzať ich zo strany po nestabilnom teréne nebolo bezpečné. Túto trasu by sme pre výstup na Sasso di Landro naozaj odporúčali len skúsenejším vysokohorským turistom, ktorí majú dobré znalosti práce s lanom. Nám bolo dokonca pri jednom zo zlaňákov celkom ľúto, že sme nemali so sebou skoby, nakoľko zlaňovacie stanovisko nevyzeralo najlepšie. Nakoniec sa nám podarilo úspešne zísť až na chatu Auronzo.
Darinka, Miška a Roman si zatiaľ užívali príjemné lezenia na vežiach Cinque Torri. Ak aj chvíľami ľutovali, že nešli s nami, po našom návrate a informáciách ako sme sa cez deň mali im to rozhodne ale už ľúto nebolo.
Sobota, 10.8.2024 - Tofana di Rozes a Sass de Stria
Na záverečný lezecký deň sme sa opäť rozdelili na dve skupiny. Rasťo, Miška a Roman si za cieľ vybrali Tofanu di Rozes (3244 m) cez Via ferrata Lipella. Zvyšok skupiny sa rozhodol pre športové lezenia v oblasti Passo di Falzarego, konkrétne v juhovýchodnej stene Sass de Stria (Hexenstein).
Napriek tomu, že ferata Via ferrata Lipela je označená stupňom C/D a jej prevýšenie je 1500 m, nepredstavovala väčší problém a Miška s chalanmi si ju naozaj užili. Akurát výhľad na vrchole im trochu pokazili oblaky, ktoré sa nachádzali vo vrchnej časti Tofany. Časť trasy vedie obvodom steny Tofany di Rozes cez galériu tunelov z 1. svetovej vojny a ponúka nádherné výhľady do okolia.
Zvyšok skupiny si užíval prevažne platňové a stenové lezenie v juhovýchodnej stene Sass de Stria, kde sme preliezli viacero ciest do obtiažnosti 6b. Po predošlom náročnom dni nám takéto oddychové lezenie so spoľahlivým istením padlo ako balzam na dušu.
Náš zájazd sme ešte následne zakončil výletom a nákupom v Cortine d'Ampezzo.
Nedeľa, 11.8.2024
V nedeľu nás čakal už len návrat domov. Ako sa ukázalo, "kratšia" cesta cez diaľnicu nebola až tak jednoduchšia, nakoľko kym sa smerom na juhovýchod človek dostane z Cortiny na diaľnicu, prevezie sa cez viaceré sedlá a horské priesmyky. V princípe ale cesta prebehla bez väčších problémov a úspešne sme sa dostali podvečer naspäť do Ružomberka.
Fotogaléria: Dolomity 2024
Text: Július Stančok
Foto: Július Stančok, Rastislav Biarinec, Darina Kružliaková, Noro Beháň, Jozef Hamacek, Michaela Glembová, Andrej Medek, Roman Žifčák.
